Vydedenec (fanfiction)

Vydedenec - Vzdor (2)

12. march 2012 at 17:23 | She Who Must Not Be Named

Včera som dlho rozmýšlala, že by som mohla napísať pokračovanie k Dracovi. Nemala som ani šajnu čo bude dalej, no lahla som si do postele, popíjala som teplý čaj a išlo to samé od seba. Budem písať po takýchto krátkych kúskoch ak to nevadí :) Momentálne ležím doma, chorá, vykašliavam hlien a relaxujem pri telke. Ale nič extra, ak sa vám sopel namáča do čaju a pod nohami sa vám válajú kôpky použitých kapesníkov.

Šťastie, ktoré ho na okamih naplnilo sa zmenilo na obavy, keď zastal pred rodným domom. Zamieril prútikom na bránu a následne cez ňu prešiel. Alebo skôr brána ho obišla ako by bol duch a už bol na druhej strane. Pomaly sa blížil k domu. Okno naproti nemu žiarilo farbou ohňa, to bolo nepochybne znamenie toho, že v krbe už niekto zakúril. Domáci škriatkovia by to mali mimoriadne ťažké, ak by si neplnili povinnosti. Keď sa v okne mihla tmavá silueta, strhol sa. Nie že by to nečakal, no aj tak mu srdce začalo pracovať rýchlejšie. Jeho otec nebol nadšený a očakával vysvetlenie. Draco nepochyboval, že si ho otec všimol, preto nezastal prekvapený, že než stihol dôjsť k dverám, boli už otvorené. Zľahka za sebou zavrel, nechcel spôsobiť zbytočný hluk. V predsieni do ktorej vošiel nebola ani tma, ani chladno, ale pôsobila pochmúrne v porovnaní s miestnosťou, kde sedeli jeho rodičia. Prútik mal stále v ruke, aj keď na svoju rodinu by sa neodvážil zaútočiť. Vykročil k ďalším pootvoreným dverám a vyhýbal sa pri tom pásu svetla na drevenej podlahe, ktoré z nich vychádzalo.
Chlapec sa práve zjavil vo dverách, nijako o sebe nedal vedieť, no určite cítili jeho prítomnosť, keď Lucius Malfoy začal: "Draco." Draco v sebe cítil, že by dokázal otcovi odporovať, no stačil jeden jeho pohľad a všetka Dracova nádej sa zlomila, úsmev, ktorý mál stále podvedomky na tvári vyprchal. "Draco," začal znova a snažil sa tváriť pokojne, aj keď s veľkou námahou, jeho manželka ho držala za ruku, no na syna nepozrela, len hľadela do ohňa. Vonku sa zdvihol vietor, občas začuli bubnovanie kvapiek na sklo. "Zrejme som do teba vkladal viac dôvery ako som mal." Tieto slová všetkým trom spôsobili šok, aj sám Lucius ako keby na pár chvíľ neveril, že to povedal. V Dracovi vzkypela zlosť a strach zároveň. Ani stopy po úsmeve z toho, že napriek otcovnu nesúhlasu, sám urobil to, čo pokladal za správne.

Vydedenec - Sám, vždy a opäť (1)

10. march 2012 at 11:16 | She Who Must Not Be Named

Pozn.: "pariah" = vydedenec (z angl.)

Chlapec rýchlo mieril preč z toho hrozného miesta. Jeho kroky minuli dalšiu lampu popri strmom chodníku. Stačí zísť z kopca. Jedinou útechou mu bolo, že sa každým krokom vzdialuje. Už čoskoro, myslel si a v duchu osobitne preklínal každé jedno svetlo, pod ktorým musel prejsť. Hoci mu tvár zväčša zahalovala čierna kapucňa, pod rúškom tmy sa cítil bezpečnejšie. Na svojej ceste bol jediný, vysoké topole ako obri strážili kľukatú cestičku. Jeho tvár sa krivila od zúrivosti.
Bola zima. Jeho dych ho sprevádzal ako duch. Už to nebolo ďaleko. Z miesta, kde sa na pár sekúnd zastavil už videl mohutnú čiernu bránu, aspoň si predstavoval, že ju vidí, lebo práve teraz ju husto zahalovala tma. Topole teraz tancovali v miernom vánku. Ruky vo vačkoch zvieral do pästí. V oknách nič netušiacich susedov zazrel odlesk z televízorov. Nevšimli si že niekto precházda okolo, úplne ich pohltila najnovšia reality šou.
Zrazu svetlo. V ruke pevne zovrel prútik keď naňho zasvietili svetlá auta. Žmúril šedé oči na to zjavenie, no nič sa nestalo. Auto prefrčalo popri ňom, spoza okna sa naňho škeril párik zjavne rozmaznaných detí. Sledoval, ako zabočili smerom k sídlu jednej velmi významnej rodiny, no potom sa spamätal. Musí pokračovať. Prešlo ani nie päť minút.
Stál pred vysokou čiernou bránou, za ňou sa črtali obrysy známeho panstva. Na jeho tvári sa zjavil náznak úsmevu. Zložil si kapucňu, čím odhalil blond vlasy. Na oblohe žiarili hviezdy, doteraz mu bránila aby ich videl.
Draco Lucius Malfoy.
 
 

Advertisement