Myšlienkové pochody

Ránko

16. december 2012 at 0:46 | She Who Must Not Be Named
Práve som vstala z postele. Oči sa mi sami od seba rozlepili a pri rebrách mi zapukalo po tom ako som si sadla na kraj dubovej postele. Matrac bol teplý, vyhriaty mojim telom, kvietkované návlečky sa pri divokých snoch takmer zvliekli z páperovej periny. Chvíľu som váhala, či a ako sa dotknem studenej podlahy, svoje papuče som nikde nablízku nevidela. Zrejme som si ich včera zabudla vôbec obuť než som išla hore. Veľa si toho nepamätám. Bol to ťažký večer. Naozaj. Ponaťahujem si svaly na nohách, pokrčím prsty a jemne sa dotknem dlaždice palcom. Potom druhým. Ako náhle sa postavím, po chrbte mi prebehne mráz. Otrasiem sa ako zviera a ľavú ruku natiahnem za perinou. Je ťažká, starý kvalitný matroš. Prehodím si ju, pod jej ťarchou na ramenách postupujem do kúpeľne. Stihnem sa zachytiť zárubne. Oči sa mi zatvárajú, akurát noha pocíti ešte väčšiu zimu ako doposiaľ. A lepkavú. Fuj, prebehne mi mysľou, viac sa tým nezaoberám. Vracanica počká. Keď tu ležala celú noc, pol hodinka už nijak neuškodí. prvoradá je horúca sprcha. Na nič iné nechcem myslieť. Jedným šuchnutím chodidla o bavlnený koberček sa zbavím tej nechutnosti. Som si vedomá, že som si spravila prácu navyše.

Úľava

27. november 2012 at 15:46 | She Who Must Not Be Named
Prečo mám povahu, akú mám? Prečo je všetko super ale musím si to pokaziť? Prečo to tak chcem? Prečo sa mi páči trpieť? Prečo sa chcem trápiť, chcem tak zaplniť tú dieru v mojom živote? Keď ju nezaplátam, časom sa vystrkujú staré spomienky. Majú tváre zbožňovaného, milovaného. Vynárajú sa ako z útrob nočných môr. Nie sú ako kedysi. Pokryla ich vrstva smútku a pavučín času zabúdania. Nikdy som nezabudol. Priložím si dlane k lícam, pomedzi prsty sledujem dieru vo svojej hrudi. Krváca a ja nemôžem nič spraviť. Ruka nahmatá ničotu. Vyplniť sa dá, hmotou, možno hlinou. Ako črepník s dierou na dne. Hádžem ju do seba v dojme zabudnutia, v očiach sa mi hromadia slzy. Ako panák bez srdca. Ofina mi zakryla výhľad na ten svet, plný prehnitej dúhy a falošného pozlátka. Buchnem si po hrudi, zo tri krát, nech sa vo mne nová podstata bytia uloží. Nie je vo mne nič, náznak lásky, porozumenia alebo túžby po priateľstve. Duša ako tá hlina, tmavá a studená. Možno mám nádej. Z kútika oka sa slza skotúľa na špičku nosa, zovriem dlane, tam sa moje poslanie skrýva. Zem sa začala otriasať. Nie som taký silný, kolená sa podlomia, krvavé lakte ma zachytia. Na štyroch. S hlavou k zemi. Škrípanie mi derie uši, čeľuste mám zaťaté, hrozí že sa mi až zuby vylámu. Iskierka v dlani mi vyhasína. Ziape mi hlas vnútri mysle. Urýchli to kým je čas. Svaly s pod kože mi vystupujú, nedokážem to. Som sám pre seba priveľký súper? Bolesť mi vystrelí do mozgu, vzápätí mám oči plné sĺz. Bielko mám krvavé, červené žilky všade. Opäť. Nikto ich nesmie uvidieť. Nikto, hoci som sám. Nebyť toho tieňa. Ľudia poza môj chrbát ako škvrny rozmazané mihajú sa v pretekoch o život. Toho tieňa. Je to on! Konečne sa mi podarí otvoriť dlaň. Tá malá vec, vryla mi dieru. Nie len do dlane, do života. A teraz na nej závisí môj osud. Zažmurkám, potrebujem sa zbaviť toho výzoru smutného šteňaťa. Dnes treba ukázať silu, pomsta ma dopredu ženie. Zreničky sa mi zúžili. Taký ako pred rokmi, desivý, no príliš sebavedomý. Konečne. Dnes to príde, rokmi dusené zlo sa postaví zoči voči svojmu odrazu. Ako črepy zrkadla sa rozletí, kdekto príde k úrazu. Možno že sa tá šmuha v pozadí na chvíľu zastaví, stálo by to za to. Dnes som tu sám. Jednotlivec. Vlastne sa nič nezmenilo. Semiečko, vypadlo mi z dlane, spolu so špinou ulice života ho zovriem medzi prsty. V očiach odráža sa jeho jas. Neváhaj. Zdvihnem ruku s ním, druhá na lakti ostáva a kolená oškrené na chodníku. Palcom zatlačím na miesto odkiaľ sa srdce dávno vytratilo. Hlina sa pomačká a vzniká diera. Opäť. Špičkou ukazováka ho vtlačím dnu. Za nechtami mám špinu. Chlap s tieňom stojí opodiaľ, opiera sa o múr a pobavene ma sleduje. Zhlboka sa nadýchnem. Nefunguje to. Ako? Úsmev na tvári sa neznámemu ešte väčšmi roztiahne. To je koniec. Prehral som posledný boj?

Epic Plan

9. april 2012 at 20:28 | She Who Must Not Be Named
Plán na večer:
-- navariť/napiecť sestre palacinky
-- domalovať ****** 3metrový výkres
-- rozplývať sa nad hudbou 30STM
-- natočiť pár -extrastrašidelných- záberov,
aby som mohla dokončiť nekonečné video
-- dať si aspom jednu hrušku
-- s posilnenou fantáziou naškriabať aspom
stranu alebo dve do "denníčka"
-- odpadnúť na duchnu
-- budiť sa každých 30 sekúnd (pozn. zastreliť susedovho psa)

Za bieleho dňa piť kávičku a pozerať horory

6. march 2012 at 18:15 | She Who Must Not Be Named
Pentru că morții umblă repede, Because the dead walks fast

Je možné že väčšina z vás to už má za sebou, ale ja si ešte užívam prázdniny. Nie že by som sa sťažovala, ale nudím sa. Doobeda spím, potom si hodinu čítam alebo si okuknem nejaký film, vypijem kávu, niekedy dve. Prehodím si bundu a odkráčam na druhú stranu dediny naobedovať sa k babke. Tam tak tri hodinky posedíme pri telke.
V podstate som celé dni sama. Mám rada samotu. Aj keď.

Prosím kamaráta, či by sme nešli večer von. Zväčša nedostanem odpoveď.

Reality? What is it?

16. february 2012 at 10:29 | She Who Must Not Be Named
Ten zvláštny pocit, s ktorým sa občas zobúdzam pomaly ustupuje. Zrejme za to môže moja veľká porcia čokolády. Je mi naozaj nepríjemne, no neviem prečo. Určite to je z toho sna, no niečo sa mi na tom nezdá. Také, ako by som zavinila nejakú katastrofu. Nie, prečo by som sa mala takto cítiť? Dá sa počas spánku prežívať druhý život? Je možné že keď v našej "realite" zaspávame naša myseľ sa presunie na nejaké vzdialené miesto? Najhoršie je na tom to, že aj ked sa zobudím, stále prežívam svoj sen. Naozaj si myslím že tie osoby existujú a uvažujem nad tým, že by som sa mala ísť ospravedlniť tomu nádhernému chalanovi z môjho sna za to, že mal kôli mne problémy. Bleah, aké rozkošné, budem grcať. Ano, to je ono. Preto mi bolo dnes tak na nič. Ale nedokážem sama sebe vysvetliť, že to bol len sen. Bol?

I think I'll just go down and have some pudding

29. september 2011 at 9:28 | She Who Must Not Be Named
Moje pocity sú zmiešané.
Na jednej strane sa mi zo všetkého zviera hrdlo a na druhej sa nekontrolovateľne smejem. Občas si len sadnem do kúta, zavriem oči a hlavu si položím na kolená. Na nič nie je čas, všetci sa stále niekam ponáhľajú, kričia na seba a nakoniec jeden druhého silno ignorujú. I think I'll just go down and have some pudding.
.
Jedine táto pesnička ma v poslednej dobe drží pri vedomí.
.

Nepľujte mi na hlavu

29. august 2011 at 1:02 | She Who Must Not Be Named
Celá obloha je zatiahnutá. Na tmavej modrej je vidno iba šedé machule, dnes žiadne hviezdy. Prechádza sa pod balkónmi bytoviek. Ale nie zas tak blízko aby jej mohli napľuť na hlavu. Prechádza šedivou ulicou. Má otrasný pocit z tej hlavy čo sa pred ňou skrýva za autom, a šušťania, ktoré náhle ustalo, keď sa priblížila. Stretla nie jeden zaľúbený párik, nie jeden jej poslal iba úškrn a naďalej ju ignoroval. No keď prechádzala okolo ľudí, i ona sa snažila usmievať. Nenávidela tie falošné úsmevy. Len, len aby nedala najavo ako sa naozaj cíti. Vošla do tmavej ulice, kde jej spoločnosť robilo len pár žiaroviek na balkónoch, zrejme ešte od Vianoc. Domy, ktoré nevyzerali príťažlivo ani na svetle. Pozorovala ľudí, ktorí na ňu hľadeli spoza závesov. Zrejme v dojme, že ich nevidí.

Tie tváre prilepené na sklách autobusu...
...tie tváre čo sa jej potom každý deň vynárali v snoch.

Expedition in my dreams

24. august 2011 at 14:59 | She Who Must Not Be Named
Predstav si že lietaš stále vyššie a viac v hlave máš plán cesty na Mesiac
pár hviezdam zamávaš a kométa zaiskrí už si skoro tam
to maj na mysli keď sa blížiš viac a viac ...na Mesiac
zrazu ťahá ťa to preč už viac cestu nenájdeš padáš do tmy

a zrazu zase žiješ

Pokrútené zbytočné nič

24. august 2011 at 10:43 | She Who Must Not Be Named
pokrútené zbytočné nič
čierne kvapky padajú do ulíc
stoky plné myšlienok
i tak je im tam lepšie
v stoke
na svetle by boli redšie
ak sa to dá nazvať svetlom
temnota už hýbe svetom
našťastie nie mojím
nie, toto nie je môj svet
ani by nemohol byť...

Nemo

23. august 2011 at 14:40 | She Who Must Not Be Named
Chodidlá ma studenia.
Na nebi nie je ani mráčik, no mesiac nevidno. Iba občas je počuť tiché štrngotanie reťaze, keď sa susedov pes v spánku prevalí z boka na bok. Zasnívam sa vždy, keď po polnoci sedím na našom šedivom balkóne, orámovanom hnedým pokrúteným zábradlím z ktorého sa farba už začala zlupovať. Ako keby to spravili naschvál, do očí mi svietia dve lampy nepekného moderného vzhľadu, ktoré sa usadili priamo oproti mne. Medzitou tmavou modrou na oblohe len občas zabliká červené svetielko. A ten zvuk. Zvuk lietadiel ktoré plávajú v tme nad vami. Určite je ho počuť aj cez deň ale to je neopísatelné nič oproti tomu tichu noci.. a slabému zvuku motorov ktorý precestoval takú diaľku aby sa vám dostal do uší. Odtiať zhora sa určite inak pozerá na hviezdy. Tu na zemi, namiesto hviezd, iba sem-tam v oknách na ktoré dovidím zabliká televízor. Vzduch sa za celý čas ani nepohol. Nebyť tých dvoch lámp, temnota by dosiahla až ku mne. Z vedľajšej izby počujem chrápanie, rozlieha sa po miestnosi a cez otvorené okno ma preberá z myšlienok. Radšej zhasnem mobil, ktorým si svietim na zošit položený na kolenách. Zaleziem dnu, zakryjem sa hrubým paplónom a vrátim sa do SVOJHO sveta.

 
 

Advertisement