Finália

Lea La-Gately - Niečo z histórie

10. august 2012 at 19:14 | She Who Must Not Be Named
Odkedy pricestovala do Merthye, deje sa v jej živote jedna katastrofa za druhou. Opustila rodný Iný svet, krajinu, ktorú dokonale poznala a ocitla sa v pre ňu novom sprostredí, kde sa musela naučiť existovať. Jej rodina ostala na druhej strane portálu, jediný koho dnes má je jej starká, ktorá sa kôli hádke so svojou dcérou odsťahovola do Merthye už pred desaťročiami a od vtedy s nimi neudržovala nijaký kontakt. Lea sa rozhodla nasledovať jej kroky, čiastočne aj kôli udalostiam, ktoré ju v rodnej zemi ohrozovali. "Udalosti", boli to skôr situácie, pri ktorých nedokázala pred obyčajnými skryť svoju pravú identitu a zvláštne nadanie - ovládanie parselčiny. Zelené vlasy jej nespôsobovali toľo problémov, veľa ľudí si ich všimlo, podaktorých zaujali a roznofarebné vlasy bol zrazu veľký hit. Po čase zapadla do davu, akurát tety, čo sa stretávajú na rohu ulice kritizovali každú novinku. Vraj čo je to za mládež. Keďže chcela žiť slobodne a bez toho aby sa musela skrývať, mala iba jedinú možnosť. Jej rodina cítila sklamanie, ktoré sa miešalo s rozhorčením, že chce všetko "len tak" zahodiť za hlavu a začať nový život. Musela jednať rýchlo, každý koho poznala sa ju pokúšal zastaviť. Doma si veľmi urýchlene zbalila to najdôležitejšie, netrvalo dlho a pomocou náročného kúzla sa jej podarilo nájsť a premiestniť sa cez portál. Zrazu stála na neznámom mieste, v neznámej krajine. Počas náročného pátania po starkej si začala uvedomovať, že vlastne utiekla. A čo bude robiť, ak ju jediný človek, ktorý bol teraz jej nádejou odmietne? A ísť späť už tiež neprichádzalo do úvahy, bolo by to ťažšie ako predtým. So sklonenou hlavou prišla poprosiť svoju starú mamu, ktorú pred tým nikdy v živote nevidela, či by mohla žiť s ňou. Bolo to zvláštne stretnutie, ale straká nenamietala. Žila vo svojom obrovskom dome sama odkedy si pamätala. Spoločnosť jej určite len prospeje.

Lea La-Gately - Prvý RPG post

10. august 2012 at 19:11 | She Who Must Not Be Named
Zase tá neznáma postava. Len tam tak sedí a pozerá cez okno. Vlasy jej zahalujú tvár, prstom maľuje na zahmlené sklo, z druhej strany ho zatiaľ obmývajú dažďové kvapky. Miestnosť sa otriasa od neutíchajúcich hromov. Už to tu nevydrží, musí na vzduch. Strhne sa a už vychádza cez veľké drevenné dvere na priestrannú chodbu. Jasne počuť jej kroky, ozývajú sa snáď po celom schodisku. Vôjde do predsiene a potom priamym krokom do lesa. Nasleduje vyšliapaný chodník. Dlho jej do tváre len kvapkala voda, videla rozmazane a potom
"vykročí spoza krovia a v hlave jej víri tisíc myšlienok. Zahľadí sa na okraj čistinky a očami už vyberá miesto kam si sadne a kde bude môcť nad všetkým rozjímať. Na hladine sa zrkadlia zelené hory, z celej sily vdychuje vôňu dažďa. Cestou kopne do kameňa, ktorý sa jej prvý naskytol pod nohami. Skončil pod vodou. Sadá si do premočenej trávy a machu, hlavu si položí do dlaní. Je toho na ňu príliš veľa."
 
 

Advertisement