Dedina

Dedina - za bránou (2)

6. may 2012 at 10:22 | She Who Must Not Be Named
No prehovorila. "Ty máš ale postreh, Kvetka." vyštekla sakrkastickým tónom. "Nehovor mi tak." odvetila. Zdalo sa že chcela začať kričať ale pokúsila sa premôcť. Namiesto toho nadhodila novú tému. "Toto asi s otcom nerobievate veľmi často čo?" "Nie, my vôbec nezvykneme zakrádať sa po nociach po storočných opustených cintorínoch." Mamina, alebo aj Kvetka, ako jej Timea hovorila keď ju chcela vyprovorovať, sa zamračila. Už-už chcela vykročiť, ale zaváhala. Pozrela na dcéru, tá jej hľadela rovno do očí a neuhla pohľadom, výraz tváre mala vážny a neústupný.
Odvrátila pohľad a spravila prvý krok, druhá osoba sa ani nepohla. Jej mama práve nabrala odvahu a vykročila rýchlejšie, ale keď okolo prechádzal cyklista a posvietil si čelnou baterkou priamo na miesto kaďiať mala namierené, zamrzla na mieste. "Mama, ty sa správaš ako keby to bol film." Zasmiala sa, nedočkala sa však žiadnej reakcie, proste ju ignorovala. Možno aj preto sa rozhodla skoncovať s touto komédiou. Bez všetkého prešla vedľa matky, s vrzgotom otvorila bránu. Mrzlo, takže ju neprekvapilo že to nešlo tak ľahko a prsty sa jej na ňu lepili. Keď už teda stáli za bránou obidve, ešte sa obzrela na stopy v snehu, ktoré za sebou nechali, oči im začali blúdiť po všemožných menách na náhrobných kameňoch.
"No, mama?" "Vôbec si nie som istá." povedala, keď už stála pri prvom hrobe, ktorý ju niečím zaujal a obzerala si fotografie nedávno zosnulého manželského páru. Vyzerali šťastní.

Dedina - prvý dojem (1)

10. october 2011 at 20:31 | She Who Must Not Be Named
Prechádzali tmavou dedinou. Nevedela či je jej zle z toho neustáleho natriasania v aute keď natrafili na jamu v kamennej ceste, alebo domov, ktoré sa jej hnusili. V jednom z nich bolo za oknom vidieť hlavu. Z tváre vyčítala, že je to nejaká čudná starena s prepadnutými očami, ktoré hľadeli na špinavé sklo okna. Za celý čas čo ju pozorovala z auta sa starena ani nepohla, ani nežmurkla. Dúfala len, že tá hlava aj patrí k nejakému telu. Divná myšlienka.
Kvety v kvetináčoch na parapetných doskách pomaly hnili. Temná atmosféra sa niesla celou dedinou. V predzáhradkách sa na seba usmievali trpaslíci. V rukách držali lampášiky do ktorých by sa dala vložiť sviečka, no teraz boli prázdne. Auto išlo príliš pomaly. Dosť pomaly na to, aby stihla zachytiť každý detail tohto čudného miesta. Na predné sklo auta sa opatrne začali znášať vločky. Pribrzdili. Zastali. Nechcela aby zastavovali. Obzvlášť nie pred tou vysokou kovanou bránou, ktorá volakedy veľmi dávno mohla byť aj červená, čo spoznala podľa posledných neolúpaných zvyškov farby. Teraz bola hrdzavá, takže sa veľa nezmenilo. Pred ňou a po celom obvode pozemku boli vysadené vysoké topole. Z nich ich nečujne pozorovali havrany a rôzna háveď. Cintorín.
Nesmelo pozrela von, natiahla ruku za kľučkou a vystúpila z auta. V staromódnej pouličnej lampe tancoval plamienok, jediný zdroj svetla na okolí. Cítila že na ňu niekto hľadí, niekto neznámy. Ozvalo sa buchnutie dverí a z tmy sa vynorila aj jej mama. "Nie si rada že som ťa zobrala so sebou, však?" Zdalo sa, že ani nečakala odpoveď, Timein výraz tváre hovoril za všetko.
 
 

Advertisement