Úľava

27. november 2012 at 15:46 | She Who Must Not Be Named |  Myšlienkové pochody
Prečo mám povahu, akú mám? Prečo je všetko super ale musím si to pokaziť? Prečo to tak chcem? Prečo sa mi páči trpieť? Prečo sa chcem trápiť, chcem tak zaplniť tú dieru v mojom živote? Keď ju nezaplátam, časom sa vystrkujú staré spomienky. Majú tváre zbožňovaného, milovaného. Vynárajú sa ako z útrob nočných môr. Nie sú ako kedysi. Pokryla ich vrstva smútku a pavučín času zabúdania. Nikdy som nezabudol. Priložím si dlane k lícam, pomedzi prsty sledujem dieru vo svojej hrudi. Krváca a ja nemôžem nič spraviť. Ruka nahmatá ničotu. Vyplniť sa dá, hmotou, možno hlinou. Ako črepník s dierou na dne. Hádžem ju do seba v dojme zabudnutia, v očiach sa mi hromadia slzy. Ako panák bez srdca. Ofina mi zakryla výhľad na ten svet, plný prehnitej dúhy a falošného pozlátka. Buchnem si po hrudi, zo tri krát, nech sa vo mne nová podstata bytia uloží. Nie je vo mne nič, náznak lásky, porozumenia alebo túžby po priateľstve. Duša ako tá hlina, tmavá a studená. Možno mám nádej. Z kútika oka sa slza skotúľa na špičku nosa, zovriem dlane, tam sa moje poslanie skrýva. Zem sa začala otriasať. Nie som taký silný, kolená sa podlomia, krvavé lakte ma zachytia. Na štyroch. S hlavou k zemi. Škrípanie mi derie uši, čeľuste mám zaťaté, hrozí že sa mi až zuby vylámu. Iskierka v dlani mi vyhasína. Ziape mi hlas vnútri mysle. Urýchli to kým je čas. Svaly s pod kože mi vystupujú, nedokážem to. Som sám pre seba priveľký súper? Bolesť mi vystrelí do mozgu, vzápätí mám oči plné sĺz. Bielko mám krvavé, červené žilky všade. Opäť. Nikto ich nesmie uvidieť. Nikto, hoci som sám. Nebyť toho tieňa. Ľudia poza môj chrbát ako škvrny rozmazané mihajú sa v pretekoch o život. Toho tieňa. Je to on! Konečne sa mi podarí otvoriť dlaň. Tá malá vec, vryla mi dieru. Nie len do dlane, do života. A teraz na nej závisí môj osud. Zažmurkám, potrebujem sa zbaviť toho výzoru smutného šteňaťa. Dnes treba ukázať silu, pomsta ma dopredu ženie. Zreničky sa mi zúžili. Taký ako pred rokmi, desivý, no príliš sebavedomý. Konečne. Dnes to príde, rokmi dusené zlo sa postaví zoči voči svojmu odrazu. Ako črepy zrkadla sa rozletí, kdekto príde k úrazu. Možno že sa tá šmuha v pozadí na chvíľu zastaví, stálo by to za to. Dnes som tu sám. Jednotlivec. Vlastne sa nič nezmenilo. Semiečko, vypadlo mi z dlane, spolu so špinou ulice života ho zovriem medzi prsty. V očiach odráža sa jeho jas. Neváhaj. Zdvihnem ruku s ním, druhá na lakti ostáva a kolená oškrené na chodníku. Palcom zatlačím na miesto odkiaľ sa srdce dávno vytratilo. Hlina sa pomačká a vzniká diera. Opäť. Špičkou ukazováka ho vtlačím dnu. Za nechtami mám špinu. Chlap s tieňom stojí opodiaľ, opiera sa o múr a pobavene ma sleduje. Zhlboka sa nadýchnem. Nefunguje to. Ako? Úsmev na tvári sa neznámemu ešte väčšmi roztiahne. To je koniec. Prehral som posledný boj?
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.