Dedina - za bránou (2)

6. may 2012 at 10:22 | She Who Must Not Be Named |  Dedina
No prehovorila. "Ty máš ale postreh, Kvetka." vyštekla sakrkastickým tónom. "Nehovor mi tak." odvetila. Zdalo sa že chcela začať kričať ale pokúsila sa premôcť. Namiesto toho nadhodila novú tému. "Toto asi s otcom nerobievate veľmi často čo?" "Nie, my vôbec nezvykneme zakrádať sa po nociach po storočných opustených cintorínoch." Mamina, alebo aj Kvetka, ako jej Timea hovorila keď ju chcela vyprovorovať, sa zamračila. Už-už chcela vykročiť, ale zaváhala. Pozrela na dcéru, tá jej hľadela rovno do očí a neuhla pohľadom, výraz tváre mala vážny a neústupný.
Odvrátila pohľad a spravila prvý krok, druhá osoba sa ani nepohla. Jej mama práve nabrala odvahu a vykročila rýchlejšie, ale keď okolo prechádzal cyklista a posvietil si čelnou baterkou priamo na miesto kaďiať mala namierené, zamrzla na mieste. "Mama, ty sa správaš ako keby to bol film." Zasmiala sa, nedočkala sa však žiadnej reakcie, proste ju ignorovala. Možno aj preto sa rozhodla skoncovať s touto komédiou. Bez všetkého prešla vedľa matky, s vrzgotom otvorila bránu. Mrzlo, takže ju neprekvapilo že to nešlo tak ľahko a prsty sa jej na ňu lepili. Keď už teda stáli za bránou obidve, ešte sa obzrela na stopy v snehu, ktoré za sebou nechali, oči im začali blúdiť po všemožných menách na náhrobných kameňoch.
"No, mama?" "Vôbec si nie som istá." povedala, keď už stála pri prvom hrobe, ktorý ju niečím zaujal a obzerala si fotografie nedávno zosnulého manželského páru. Vyzerali šťastní.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.