May 2012

Dream-of look

8. may 2012 at 8:03 | She Who Must Not Be Named |  Písané
Alebo aj vysnívaný look. V podstate tak vyzerám, vlasy som si bola zase farbiť v piatok (tá kaderníčka je génius! nič sa ma nepýtala a mám to také aké som chcela :D aj keď na druhú stranu, mala sa spýtať.. čo keby?). Už som ich mala červené ale boli dosť tmavé, tak som si do toho hodila blond melír (oranžové) no postupom času tak vybledmi a vymyli sa, že to vyzeralo ako čistá blond, a k tomu sa teda nechcem vrátiť -_- zatiaľ.
Linky sú v pohode, riasy.. sa dorobia, keď už tak (ako ste iste správne začali chápať, celá fotka je môj vlastný photoshop). Jediným problémom sú tie piercingy. Mame sa to hnusí, Ja ich milujem. Moja jediná nádej je tatko (alebo čakať dva roky, kedy sa budem môcť vyhovárať na plnoletosť), mama povedala že ak mi to povolí on, ona nebude proti. Ha! A to je ten problém, s ním som sa o tom nikdy nerozprávala.
Dajme tomu čas.

foto pod perexom

Dedina - za bránou (2)

6. may 2012 at 10:22 | She Who Must Not Be Named |  Dedina
No prehovorila. "Ty máš ale postreh, Kvetka." vyštekla sakrkastickým tónom. "Nehovor mi tak." odvetila. Zdalo sa že chcela začať kričať ale pokúsila sa premôcť. Namiesto toho nadhodila novú tému. "Toto asi s otcom nerobievate veľmi často čo?" "Nie, my vôbec nezvykneme zakrádať sa po nociach po storočných opustených cintorínoch." Mamina, alebo aj Kvetka, ako jej Timea hovorila keď ju chcela vyprovorovať, sa zamračila. Už-už chcela vykročiť, ale zaváhala. Pozrela na dcéru, tá jej hľadela rovno do očí a neuhla pohľadom, výraz tváre mala vážny a neústupný.
Odvrátila pohľad a spravila prvý krok, druhá osoba sa ani nepohla. Jej mama práve nabrala odvahu a vykročila rýchlejšie, ale keď okolo prechádzal cyklista a posvietil si čelnou baterkou priamo na miesto kaďiať mala namierené, zamrzla na mieste. "Mama, ty sa správaš ako keby to bol film." Zasmiala sa, nedočkala sa však žiadnej reakcie, proste ju ignorovala. Možno aj preto sa rozhodla skoncovať s touto komédiou. Bez všetkého prešla vedľa matky, s vrzgotom otvorila bránu. Mrzlo, takže ju neprekvapilo že to nešlo tak ľahko a prsty sa jej na ňu lepili. Keď už teda stáli za bránou obidve, ešte sa obzrela na stopy v snehu, ktoré za sebou nechali, oči im začali blúdiť po všemožných menách na náhrobných kameňoch.
"No, mama?" "Vôbec si nie som istá." povedala, keď už stála pri prvom hrobe, ktorý ju niečím zaujal a obzerala si fotografie nedávno zosnulého manželského páru. Vyzerali šťastní.

Asi to tu zase trochu rozbehnem..

1. may 2012 at 22:48 | Dyna |  Písané
..je to zvláštne. Hmm.. Dá sa povedať že mi to tu nijako nechýbalo, ale zase na druhej strane chýbalo. Ťažko to vysvetliť. Na blog som bola už zvyknutá. A potom ma to zrazu prestalo baviť a už som nepísala, nič ma na tom už nepriťahovalo. Zakladám si stále nové blogy, môj rekord toho, kolko som vydržala na jednom blogu je asi 2 a pol roka a aj popri ňom som mala nejaký iný. Ja neviem.. bojím sa že napíšem -pokračujem!- a za mesiac sa tu zase pol roka neukážem. Nie že by to niekoho zaujímalo či som tu alebo nie. Ale budem sa snažiť ukladať sem aspoň nové obrázky.
A kebyže začnem písať básničky..?

PS: článok je neaktuálny, napísala som ho asi pred 4 mesiacmi,
zverejňujem ho až teraz, lebo mi bolo ľúto ho vyhodiť :)