October 2011

Illusion

29. october 2011 at 13:10 | She Who Must Not Be Named |  Fotené
No nie je to škoda výkresov? :D
Život na umeleckej nie je taký ľahký ako by som si ho predstavovala. Našťastie som si nenamýšlala že to všetko pôjde hladko. Ale aj tak. Kopa nových vecí o otorých som počula prvý krát v živote.. Odborné predmety sú fajn :) Horšie je to s tými klasickými. Niektoré učitelky sú také dobré a berú ohľad na to že sme "umelci" a tým matika nikdy veľmi nešla :D Niektoré by však aj roztrhlo ak si zabudnete spraviť domácu úlohu z francúzštiny (čo sa mi už raz podarilo - 5ka) kôli tomu, že ste sa celý večer, celú noc snažili načmárať výkres plný rovných (aspoň by mali byť) čiar a krivých oblúčikov.

Na ukážku prikladám domáce úlohy z VYPky (výtvarná príprava) a PIS (písma) :)
.

Ako tak ležím, nezabudne ma ošťať pes

28. october 2011 at 12:43 | She Who Must Not Be Named |  Písané
Ako sa zistilo, mala by som napísať do školy slohovú pácu ktorá bude mať nadpis Dnes je ale deň. No.. Určite je veľa možností ako z takéhoto pre mňa nudného nadpisu vyčariť zaujímavý príbeh, mňa zatial nenapadlo nič.

*premýšľa*
Dnes je ale deň.. dnes je ale deň..

Malo by to byť aspoň na jednu celú malú stranu.

*premýšľa*
Dnes je ale deň.. dnes je ale deň!

Veľa spolužiakov určite napadlo: zaspím do školy → nestihnem autobus → zabudla som si úlohu → učitelka ma spi*uje → roznesie sa to v zborovni a všetci učitelia ma začnú zborovo nenávidieť→ keď si v automate kúpim kávu (jediná fajn vec na celom dni), potknem sa a môjmu najlepšiemu učitelovi ju vyprsknem do rozkroku → keď idem zo školy na autobus, zistím že nemám peniaze, trapas pred babičkami, ktoré to budú celý deň preberať na ringu → idem pešo → začne pršať, nemám dáždnik → každé jedno auto či bicykel čo ide okolo ma ošpliecha → doma zistím, že všetci sú preč → keďže som si zabudla kľúče, ľahnem si na chodník, kvapky mi padajú do očí a v objatí s mojimi kolenami pomaly umriem :) PS: ako tak ležím, nezabudne ma ošťať pes :)

Takto to nechcem! Musí to mať nápad! Šťavu! :D
Vaše excelentné rady píšte do komentárov :) Ďakujem :)

Dedina - prvý dojem (1)

10. october 2011 at 20:31 | She Who Must Not Be Named |  Dedina
Prechádzali tmavou dedinou. Nevedela či je jej zle z toho neustáleho natriasania v aute keď natrafili na jamu v kamennej ceste, alebo domov, ktoré sa jej hnusili. V jednom z nich bolo za oknom vidieť hlavu. Z tváre vyčítala, že je to nejaká čudná starena s prepadnutými očami, ktoré hľadeli na špinavé sklo okna. Za celý čas čo ju pozorovala z auta sa starena ani nepohla, ani nežmurkla. Dúfala len, že tá hlava aj patrí k nejakému telu. Divná myšlienka.
Kvety v kvetináčoch na parapetných doskách pomaly hnili. Temná atmosféra sa niesla celou dedinou. V predzáhradkách sa na seba usmievali trpaslíci. V rukách držali lampášiky do ktorých by sa dala vložiť sviečka, no teraz boli prázdne. Auto išlo príliš pomaly. Dosť pomaly na to, aby stihla zachytiť každý detail tohto čudného miesta. Na predné sklo auta sa opatrne začali znášať vločky. Pribrzdili. Zastali. Nechcela aby zastavovali. Obzvlášť nie pred tou vysokou kovanou bránou, ktorá volakedy veľmi dávno mohla byť aj červená, čo spoznala podľa posledných neolúpaných zvyškov farby. Teraz bola hrdzavá, takže sa veľa nezmenilo. Pred ňou a po celom obvode pozemku boli vysadené vysoké topole. Z nich ich nečujne pozorovali havrany a rôzna háveď. Cintorín.
Nesmelo pozrela von, natiahla ruku za kľučkou a vystúpila z auta. V staromódnej pouličnej lampe tancoval plamienok, jediný zdroj svetla na okolí. Cítila že na ňu niekto hľadí, niekto neznámy. Ozvalo sa buchnutie dverí a z tmy sa vynorila aj jej mama. "Nie si rada že som ťa zobrala so sebou, však?" Zdalo sa, že ani nečakala odpoveď, Timein výraz tváre hovoril za všetko.