na Blog.cz

Alebo aj vysnívaný look. V podstate tak vyzerám, vlasy som si bola zase farbiť v piatok (tá kaderníčka je génius! nič sa ma nepýtala a mám to také aké som chcela :D aj keď na druhú stranu, mala sa spýtať.. čo keby?). Už som ich mala červené ale boli dosť tmavé, tak som si do toho hodila blond melír (oranžové) no postupom času tak vybledmi a vymyli sa, že to vyzeralo ako čistá blond, a k tomu sa teda nechcem vrátiť -_- zatiaľ.

Linky sú v pohode, riasy.. sa dorobia, keď už tak (ako ste iste správne začali chápať, celá fotka je môj vlastný photoshop). Jediným problémom sú tie piercingy. Mame sa to hnusí, Ja ich milujem. Moja jediná nádej je tatko (alebo čakať dva roky, kedy sa budem môcť vyhovárať na plnoletosť), mama povedala že ak mi to povolí on, ona nebude proti. Ha! A to je ten problém, s ním som sa o tom nikdy nerozprávala.

Dajme tomu čas.

No prehovorila. "Ty máš ale postreh, Kvetka." vyštekla sakrkastickým tónom. "Nehovor mi tak." odvetila. Zdalo sa že chcela začať kričať ale pokúsila sa premôcť. Namiesto toho nadhodila novú tému. "Toto asi s otcom nerobievate veľmi často čo?" "Nie, my vôbec nezvykneme zakrádať sa po nociach po storočných opustených cintorínoch." Mamina, alebo aj Kvetka, ako jej Timea hovorila keď ju chcela vyprovorovať, sa zamračila. Už-už chcela vykročiť, ale zaváhala. Pozrela na dcéru, tá jej hľadela rovno do očí a neuhla pohľadom, výraz tváre mala vážny a neústupný.

Odvrátila pohľad a spravila prvý krok, druhá osoba sa ani nepohla. Jej mama práve nabrala odvahu a vykročila rýchlejšie, ale keď okolo prechádzal cyklista a posvietil si čelnou baterkou priamo na miesto kaďiať mala namierené, zamrzla na mieste. "Mama, ty sa správaš ako keby to bol film." Zasmiala sa, nedočkala sa však žiadnej reakcie, proste ju ignorovala. Možno aj preto sa rozhodla skoncovať s touto komédiou. Bez všetkého prešla vedľa matky, s vrzgotom otvorila bránu. Mrzlo, takže ju neprekvapilo že to nešlo tak ľahko a prsty sa jej na ňu lepili. Keď už teda stáli za bránou obidve, ešte sa obzrela na stopy v snehu, ktoré za sebou nechali, oči im začali blúdiť po všemožných menách na náhrobných kameňoch.

"No, mama?" "Vôbec si nie som istá." povedala, keď už stála pri prvom hrobe, ktorý ju niečím zaujal a obzerala si fotografie nedávno zosnulého manželského páru. Vyzerali šťastní.

..je to zvláštne. Hmm.. Dá sa povedať že mi to tu nijako nechýbalo, ale zase na druhej strane chýbalo. Ťažko to vysvetliť. Na blog som bola už zvyknutá. A potom ma to zrazu prestalo baviť a už som nepísala, nič ma na tom už nepriťahovalo. Zakladám si stále nové blogy, môj rekord toho, kolko som vydržala na jednom blogu je asi 2 a pol roka a aj popri ňom som mala nejaký iný. Ja neviem.. bojím sa že napíšem -pokračujem!- a za mesiac sa tu zase pol roka neukážem. Nie že by to niekoho zaujímalo či som tu alebo nie. Ale budem sa snažiť ukladať sem aspoň nové obrázky.

A kebyže začnem písať básničky..?

PS: článok je neaktuálny, napísala som ho asi pred 4 mesiacmi,

*Redhair*

Nenávidím vás, vy hlúpučké sliepky! Celý boží deň sa na seba falošne usmievajú, pusinkujú sa pri zvítaní aj keď sa lúčia. Mrkajú očami, krútia papulami. Majú chôdzu ála ploché nohy-odumreté ruky. Myslia si aké sú vtipné. Ak sa nezasmeješ (len aby boli ešte viac zábavné) povedia, nech im zatlieskaš. Ja na nich vytreštím a následne prevrátim oči. Potom sa afektovane zasmejú a odkračákú so svojou partičkou pipiek. Pozerám za nimi. Na nasledovnej hodine etiky sa učiteľka spýta na náš názor k preberanej veci. Samozrejme sa tá -osoba- ako prvá prihlási a najotravnejšie ako vie zo seba vysype: "Ja si mýýýslííííím... bla-bla bla-bla-bla... bla." No väščinou ju prerušíme už pri -mýýýslííím- (to viete, to trvá kým to vysloví) naším hlasným skupinovým "Ježiš!". Zatvári sa urazene a nedopovie :)

Ako som odpozorovala, každý pipkovský klub má svojú hlavnú sliepku, čo znamená vedúcu, ktorá im ohodnití nový účes či lak na nehty a podobne. Ak podla nej nie je dosť dobrý, pipka si nestojí za svojím že sa jej páči, ale okamžite ho zmení. Takto sa u hlavnej sliepky zase zaradí mezi tie, čo sú IN a "oplatí" sa s nimi kamarátiť. Ach! Ešte spomeniem tie otravné smajlíky čo denne sledujem na facebooku. ":* :* :**" a nezabudnime dodať "ĽúúbenQuám tHa kOočQaa cMmuq!" :)

Plán na večer:

-- navariť/napiecť sestre palacinky

-- domalovať ****** 3metrový výkres

-- rozplývať sa nad hudbou 30STM

-- natočiť pár -extrastrašidelných- záberov,

aby som mohla dokončiť nekonečné video

-- dať si aspom jednu hrušku

-- s posilnenou fantáziou naškriabať aspom

stranu alebo dve do "denníčka"

-- odpadnúť na duchnu

-- budiť sa každých 30 sekúnd (pozn. zastreliť susedovho psa)

Tak nejako si zase potrebujem trochu popísať, aj keď neni o čom.

Včera (aj keď som plánovala ísť von a nafotiť nejaké moje obľúbené ťažko depresívne fotečky - ale celý deň svietilo to prekliate Slnko) ma tatinko poveril úlohou a to naanimovať falsh banner. Zase raz opäť som si povedala že tie 4(?) roky chodenia na krúžok zvaný "grafika" boli na niečo dobré.

Celý deň som sa teda paprala s ukladaním obrázkov do gif-formátu, čísielkami, správnym trvaním zobrazenia obrázku a HTML kódikmi. Síce to nebolo úplne podla našich predstáv, aj keď som si -násilím- stiahla ale 3 nové programy, o ktorých som nemala ani poňatia čo a ako. Ale za 3 hodiny som na to prišla.

Potom som prišla aj na to že ten program je tak či tak nejaký (s prepáčením) dojebaný. Tak z toho nič nebolo. Hodila som si do photofiltru všetky obrázky a animovala ich ručne. Keď som už mala zaplnenú celú pracovnú plochu, hodila som ich to starého dobrého GIFAnimatoru :)

To čo vidíte (áno, to s tým "bitch") samozrejme nie je ono. To som si vyrobila, keď už som bola v tom švihu. Mojú vlastnoručne vyrobenú reklamu na nemenovanú realitnú kanceláriu nájdete na jednom nemenovanom webe s bytmi, domami a pozemkami alá nehnuteľnosťami :)

ó áno, nenávidím reklamy

♫♪ Paramore - Decode ♪♫

4 z fyziky. to sa mi nemôže stať. nesmie.

budem sa ju bifliť. ale som príliš lenivá. už som si to mala dávno spísať.

vytlačiť a bifliť. je to 5 učív. to nie je veľa.

to zvládnem. keby tá učitelka nebola táka, no, proste taká aká je.

pôjdem odpovedať. dostanem jednotku. a bude mi vychádzať čistá trojka.

to je fajn. to sa dá. potom už len pretrpieť ďalší ročník a chémiu s ňou.

to ma zabije. no ja to zvládnem. jedného dňa, keď mi už nebude môcť nič spraviť.

z celej sily sa na ňu vyškerím.

Je divné že je jeden anglický a jeden slovenský a pritom sú obidva moje, ale niekedy sa mi proste zdá, že to bude lepšie znieť po anglicky a tak to spravím po anglicky, nemám s tým problém. Mám ich ešte veľa, zväčša s Harrym, ale aj bez neho, také bežné zo života. Ak sa vám tieto páčia, napíšte mi to a ja pridám aj tie ostatné. Časom.

Ako isto viete, čoskoro je tu Veľká noc a tie veci okolo toho. Tým myslím šibáky, vajíčka čokoládové zajačiky, rozkošné kuriatka, baránok (alebo u nás kačica, neviem ako vy). Obzvlášť nenávidím oblievačku, každý rok sa jej snažím vyhnúť ale každý rok sa mi to tam nejak vždy nepodarí. Raz som zaliezla pod postel, to ma ale nenapadlo, že tatino - veľmi jednoducho - nadvihol matrac a vylial na mňa obsah jeho fantastickej plastovej flaše.

Aj keď je to možno nič moc (ale nie, odteraz už nič nebudem podceňovať!). Je to moje a páči sa mi to! Tie (až) 2 písmenká mi dali fakt zabrať :D Rozmýšlam že ešte hodím niečo aj na zadnú stranu, tam je to také prázdne. Napríklad zlatú strelu... alebo radšej niečo menej náročné. Čo tak prútik? Čiaru snáď zvládnem :D

Jednoducho Mylujem (s veľkým a s tvrdým) Harryho Pottera a tým končím. Vlastne nie.

...vlastne, áno.

Myslím, že obrázok (môj, bacha na to!) vystihuje všetko, aktuálnu situáciu, všetko. Lepšie klamať o tom ako sa cítiš a čo ťa trápi, najlepšie povedať jednoduché "nič" ako keby si to mala každému vysvetlovať. Aj tak to nikoho nezaujíma síce sa tvária že hej, ale to nie preto, aby vedeli ako ti môžu pomôcť, len sú proste zvedaví. Keď sa to dozvedia, povedia "ahá", mávnu nad tebou rukou a riešia si svoje veci. Každý ich má dosť, je rád ak zvláda svoj svet, netreba mu ďalšiu záťaž aj keby to pre toho dotyčného znamenalo veľmi veľa. Jednoducho nie. Usmeješ sa naňho aj keď nemáš žiadny dôvod. Vlastne máš. Neusmievaš sa kôli šťastiu, určite nie, práve naopak, usmievaš sa, aby si nedal najavo ako ťa všetká tá zúrivosť a zlosť zožiera zvnútra. A si na ňu sám.

Ahojte,

len som vám chcela ukázať toto. Pamätáte sa na tú moju začatú poviedku, tzv. Sám, vždy a opäť a jej pokračovanie? Vyrobila som video. Prvá časť je tam prerozprávaná, rozprávam to ja. Síce to tak nevyzerá ale výroba tých "titulkov" mi zabrala veľa času :D ...dúfam, že toto vydeo vám nepokazí dojem ale iba ho zlepší. :) Takže začína -sobotňajšia- chvíľka poézie.

Odporúčam kvalitné slúchadlá, zhasnúť v izbe a "video" zväčšiť na celú obrazovku.

Je mi jasné že časom sa -video tu- pokazí, preto tu nechám aj odkaz.

To čo netreba (ne)robím, to čo treba (tiež) nie.

Pred sto rokmi som chodila na klavír, ale nebavilo ma cvičiť tak som prestala, dnes by som pri ňom presedela hodiny len aby som sa naučila tú jednu poondenú pesničku čo sa mi tak páči. Bude to tým že skladby typu -lietááláá si láástóóvíčká liéétáálááá- ma prosto nebavia. Teraz si cvičím čo chcem - a hlavne, kedy chcem.

Momentálne (začala som pred tromi minútami) cvičím Jingle Bells (nech je požahnaný a naveky zbavený hriechu aleboakosatohovorí, nechodím do kostola, ten, čo pridáva na YouTube tieto rozkošné videjká s modrými a zelenými čiarkami, amen).

Už ma to zase chytá. Ten pocit, že by som mala všetko vymazať a začať odznovu. Pretriediť blog, zmazať kraviny čo sú tu navyše a podobne. Ale tentoraz to nespravím. Lebo práve tie kraviny a ostatné tvoria môj svet, potom mám vždy pocit že to tu nie je kompletné. A navyše to po nejakých 2-3 rokoch to vždy lutujem, tak rada by som si prečítala tie moje prvé trápne članky. Je mi neskutočne lúto, že svoj prvý blog (miniAngel.blog.cz) som načisto zmazala, boli tám síce iba také tie kuSowečQy a SONB a podobné trápne copy-začiatočnícko-blogové veci ale aj tak. "To vtedy bol môj svet." Nechápem ako som mohla, ako ma to mohlo baviť. Ale čo, čo bolo to bolo. Hey! Babe!

PS: Tá animácia mi tu tak pekne bliká do rytmu pesničky :) ..ou, nepridala som žiadnu pesničku.

♪ ♫ AC/DC - Highway to Hell ♫ ♪

Nepýtajte sa prečo všade pchám Hey Babe. Niekde som to počula a zakotvilo mi to v hlave.

Včera som dlho rozmýšlala, že by som mohla napísať pokračovanie k Dracovi. Nemala som ani šajnu čo bude dalej, no lahla som si do postele, popíjala som teplý čaj a išlo to samé od seba. Budem písať po takýchto krátkych kúskoch ak to nevadí :) Momentálne ležím doma, chorá, vykašliavam hlien a relaxujem pri telke. Ale nič extra, ak sa vám sopel namáča do čaju a pod nohami sa vám válajú kôpky použitých kapesníkov.

Šťastie, ktoré ho na okamih naplnilo sa zmenilo na obavy, keď zastal pred rodným domom. Zamieril prútikom na bránu a následne cez ňu prešiel. Alebo skôr brána ho obišla ako by bol duch a už bol na druhej strane. Pomaly sa blížil k domu. Okno naproti nemu žiarilo farbou ohňa, to bolo nepochybne znamenie toho, že v krbe už niekto zakúril. Domáci škriatkovia by to mali mimoriadne ťažké, ak by si neplnili povinnosti. Keď sa v okne mihla tmavá silueta, strhol sa. Nie že by to nečakal, no aj tak mu srdce začalo pracovať rýchlejšie. Jeho otec nebol nadšený a očakával vysvetlenie. Draco nepochyboval, že si ho otec všimol, preto nezastal prekvapený, že než stihol dôjsť k dverám, boli už otvorené. Zľahka za sebou zavrel, nechcel spôsobiť zbytočný hluk. V predsieni do ktorej vošiel nebola ani tma, ani chladno, ale pôsobila pochmúrne v porovnaní s miestnosťou, kde sedeli jeho rodičia. Prútik mal stále v ruke, aj keď na svoju rodinu by sa neodvážil zaútočiť. Vykročil k ďalším pootvoreným dverám a vyhýbal sa pri tom pásu svetla na drevenej podlahe, ktoré z nich vychádzalo.

Chlapec sa práve zjavil vo dverách, nijako o sebe nedal vedieť, no určite cítili jeho prítomnosť, keď Lucius Malfoy začal: "Draco." Draco v sebe cítil, že by dokázal otcovi odporovať, no stačil jeden jeho pohľad a všetka Dracova nádej sa zlomila, úsmev, ktorý mál stále podvedomky na tvári vyprchal. "Draco," začal znova a snažil sa tváriť pokojne, aj keď s veľkou námahou, jeho manželka ho držala za ruku, no na syna nepozrela, len hľadela do ohňa. Vonku sa zdvihol vietor, občas začuli bubnovanie kvapiek na sklo. "Zrejme som do teba vkladal viac dôvery ako som mal." Tieto slová všetkým trom spôsobili šok, aj sám Lucius ako keby na pár chvíľ neveril, že to povedal. V Dracovi vzkypela zlosť a strach zároveň. Ani stopy po úsmeve z toho, že napriek otcovnu nesúhlasu, sám urobil to, čo pokladal za správne.

Chlapec rýchlo mieril preč z toho hrozného miesta. Jeho kroky minuli dalšiu lampu popri strmom chodníku. Stačí zísť z kopca. Jedinou útechou mu bolo, že sa každým krokom vzdialuje. Už čoskoro, myslel si a v duchu osobitne preklínal každé jedno svetlo, pod ktorým musel prejsť. Hoci mu tvár zväčša zahalovala čierna kapucňa, pod rúškom tmy sa cítil bezpečnejšie. Na svojej ceste bol jediný, vysoké topole ako obri strážili kľukatú cestičku. Jeho tvár sa krivila od zúrivosti.

Bola zima. Jeho dych ho sprevádzal ako duch. Už to nebolo ďaleko. Z miesta, kde sa na pár sekúnd zastavil už videl mohutnú čiernu bránu, aspoň si predstavoval, že ju vidí, lebo práve teraz ju husto zahalovala tma. Topole teraz tancovali v miernom vánku. Ruky vo vačkoch zvieral do pästí. V oknách nič netušiacich susedov zazrel odlesk z televízorov. Nevšimli si že niekto precházda okolo, úplne ich pohltila najnovšia reality šou.

Zrazu svetlo. V ruke pevne zovrel prútik keď naňho zasvietili svetlá auta. Žmúril šedé oči na to zjavenie, no nič sa nestalo. Auto prefrčalo popri ňom, spoza okna sa naňho škeril párik zjavne rozmaznaných detí. Sledoval, ako zabočili smerom k sídlu jednej velmi významnej rodiny, no potom sa spamätal. Musí pokračovať. Prešlo ani nie päť minút.

Stál pred vysokou čiernou bránou, za ňou sa črtali obrysy známeho panstva. Na jeho tvári sa zjavil náznak úsmevu. Zložil si kapucňu, čím odhalil blond vlasy. Na oblohe žiarili hviezdy, doteraz mu bránila aby ich videl.

Draco Lucius Malfoy.

Fotka zo včerajška, na ktorú som, dá sa povedať, hrdá aj keď je to klasická "ozrkadlovka" - ako som si to dovolila nazvať. Aj keď uznávam, zaostrenie a celková kvalita nič moc, ale sakramensky sa tvárim že to tak má biť a každému rozprávam že nejde o to prevedenie ale o dojem a pocity z toho.

Ešte niečo, je to autoportrét (možno aj preto je to také "zlé" aké to je) lebo modelky nejsou. Na fotke nie je takmer nič upravené, okrem zčiernobielenia pozadia a minimálne som fotku zafarbila do zelena.

Vlasy mám červené, aj keď nie až takto, to tým svetlom. Hlavu nemám plešatú, to bude pre zmenu dlhou expozíciou a tým že som na konci pozrela do objektívu a zachitil moje čelo. A dovolujem si naznačiť že nie som ani až taká škaredá, ale bolo ráno, no. Ani som sa vtedy ešte nečesala :D

♪♫ Mandragora Scream - Dark Lantern ♫♪

Je možné že väčšina z vás to už má za sebou, ale ja si ešte užívam prázdniny. Nie že by som sa sťažovala, ale nudím sa. Doobeda spím, potom si hodinu čítam alebo si okuknem nejaký film, vypijem kávu, niekedy dve. Prehodím si bundu a odkráčam na druhú stranu dediny naobedovať sa k babke. Tam tak tri hodinky posedíme pri telke.

V podstate som celé dni sama. Mám rada samotu. Aj keď.

Ten zvláštny pocit, s ktorým sa občas zobúdzam pomaly ustupuje. Zrejme za to môže moja veľká porcia čokolády. Je mi naozaj nepríjemne, no neviem prečo. Určite to je z toho sna, no nič sa mi tam nezdá také, že by som zavinila nejakú katastrofu alebo tak, prečo by som sa mala takto cítiť. Najhoršie je na tom to, že aj ked sa zobudím, stále prežívam svoj sen. Naozaj si myslím že tie osoby existujú a uvažujem nad tým že by som sa mala ísť ospravedlniť tomu nádhernému chalanovi z môjho sna za to, že mal kôli mne problémy. Ano, to je ono. Preto mi bolo dnes tak na nič. Ale nedokážem sama sebe vysvetliť, že to bol len sen.